Máme za sebou ďalší skvelý ročník Filmového festivalu inakosti. Týždeň nabitý kvalitnými filmami priniesol podnetné témy nielen pre LGBTI+ osoby, ale aj všetkých tých, ktorí sa neboja objavovať nové veci za hranicou toho, čo väčšinová spoločnosť považuje za „normálne“. Na filmovom festivale sme opäť nechýbali ani my. Združenie SIGNUM pripravilo dve diskusie v rámci sprievodného programu, vďaka ktorým sme (nielen) otvorenému ateistickému diváctvu poskytli pohľad do nášho spoločenstva. Zamrzel nás však fakt, že obe diskusie sa uskutočnili pred desiatkami prázdnych sedadiel…
3. 12. 2024
Ako člen Rady som využil vzácne privilégium a zastupoval združenie SIGNUM – Dúhoví kresťania na otváracom ceremoniáli, ktorý sa končil premietaním svojrázneho balkánskeho filmu Vedenie domácnosti pre začiatočníkov. Južanská nátura, neopakovateľné scenérie a tragikomická – je nutné dodať, že aj poriadne za vlasy pritiahnutá – zápletka boli zdrojom smiechu, ale aj zimomriavok či sĺz. Diváci film ocenili veľkým potleskom.
Pre SIGNUM bol omnoho dôležitejší 21. november, keďže sme organizovali diskusiu po filme Tri kilometre do konca sveta. Pokojné leto mladého homosexuála Adiho v rodnej dedine v delte Dunaja sa razom skončilo, keď ho v noci na ulici zmlátili dvaja synovia miestneho bohatého podnikateľa. Videli ho bozkávať sa s iným chlapcom. Tajomstvo, ktoré nikdy neplánoval vyzradiť, sa dostalo k jeho rodičom a spustilo kolotoč udalostí, v ktorých hrali svoju úlohu exorcizmus, korupcia aj nekompromisná vidiecka mentalita. Adi nabral odvahu, postavil sa rodičom a rozhodol sa zabojovať o lepšie zajtrajšky bez ohľadu na svoje okolie.
Film sa dotkol niektorých boľavých miest v mojom i Mirovom živote, a to bolo výbornou živnou pôdou pre diskusiu. Sála v Kine Lumière nebola vypredaná, po konci filmu sa ešte viac vyprázdnila a ostalo v nej len vyše desať ľudí. S Mirom sme začali diskutovať o tom, ako sa film v mnohom podobal nášmu coming-outu. Pre jedného šlo o bolestné spomienky, pre iného skôr vtipný pohľad na to, ako prehnane niektorí rodičia reagujú na to, že ich syn je gej. Rovnako som opísal moju cestu k združeniu SIGNUM a Miro zhrnul náš náročný boj o rešpekt v cirkevných kruhoch, ale nevynechal povzbudivé stretnutie u apoštolského nuncia. Diskusia bola zaujímavá, hoci od divákov zaznela len jedna otázka. Rozhodne by nás potešilo viac zainteresovaných očí aj uší.
Bohatý program nás zamestnával aj cez víkend. V sobotu večer sme nevynechali Tepláreň Kabaret, kam sme vzali aj vzácneho hosťa spoza Moravy. Jeho čas nastal v nedeľu popoludní v priestoroch evanjelického Starého lýcea. Tobiáš Frýdl je mladý študent pražskej Filmovej akadémie múzických umení a vlani prišiel s originálnym ročníkovým projektom, ktorému dal názov Viera vo farbách dúhy. V rámci neho sa spojil s takmer päťdesiatimi predstaviteľmi rôznych väčších i menších cirkví v Českej republike a položil im niekoľko otázok súvisiacich so spojením viery a identity LGBTI+. Chcel dokázať, že nie všetci cirkevní hodnostári majú na queer veriace osoby vyhranený negatívny názor. Odpovede na otázky boli pozitívne.
Tobiáša poháňala aj osobná motivácia – narodil sa ako gej v rodine kňaza Cirkvi československej husitskej, no zažil úplné prijatie. Veril, že prijímajúca nie je a nemusí byť len jeho rodina, ale rovnako aj iní nábožensky založení ľudia. Odpovede predstaviteľov cirkví natočil a zostrihal do niekoľkých tematických videí. Tobiášov projekt zožal veľký úspech nielen na pôde univerzity, ale aj za jej hranicami: za projekt získal prestížnu Cenu Jana Opletala. Diskusiu s inšpiratívnym mladým mužom viedol Miro a dopĺňali ju ukážky z videí, ktoré Tobiáš natočil. Túto našu vlajkovú loď sprievodného programu však sledovalo iba päť ľudí. Otázkami našťastie nešetrili.
Po dvoch intenzívnych diskusiách nastal čas bilancovať. Zhodli sme sa na tom, že obe sprievodné aktivity boli dobre zorganizované a dopadli dobre. Vrásky na čele nám však spôsobila veľmi nízka návštevnícka účasť. Pýtali sme sa samých seba, čím to asi môže byť. Vie o nás a našich aktivitách aj po piatich rokoch fungovania naozaj tak málo ľudí? Alebo majú Slováci (LGBTI+ aj cis heterosexuálna väčšina) strach ukázať sa na verejnosti, zdvihnúť ruku a opýtať sa, zaujímať sa o život queer kresťanov? Dobrovoľníci SIGNUM sa snažia svoj strach prekonať, pripravovať zaujímavé podujatia a idú s kožou na trh. Poháňa ich sila viery, že robia správnu vec a predstava toho, že jedného dňa sa na Slovensku situácia predsa len zmení k lepšiemu. Lenže k tejto zmene nestačí len odvaha hŕstky teplých kresťanov. O zmenu k lepšiemu musí zabojovať aj – povedané expresívne – divácka masa. Nestačí len pasívne sledovať filmy na FFI. Práve živý záujem o témy, ktoré filmy otvárajú, je správnou cestou k pokroku a dosiahnutiu zmeny. Netreba sa báť kráčať v neznámom teréne. Nový chodníček k ušľachtilému cieľu môže vyšliapať jedna osoba, ale na veľkú a dôležitú cestu ho premenia len pevné a isté kroky celej spoločnosti.
Dávid a tím SIGNUM