Od detstva som cítila silné prepojenie s Talianskom, ktoré ma napokon počas môjho bakalárskeho štúdia priviedlo na Erasmus do Padovy. To, čo sa začalo ako jazyková a akademická výzva, sa pre mňa stalo hlbokou osobnou skúsenosťou s vierou, slobodou a queer komunitou v kontexte krajiny, ktorá je centrom cirkvi. Pobyt v Taliansku mi otvoril nový pohľad na to, ako sa dá kresťanstvo žiť s láskou k sebe samej, s angažovanosťou v spoločnosti a bez strachu z vlastnej identity.
6. 2. 2026
Odmalička som mala nevysvetliteľnú vášeň pre Taliansko a vedela som, že raz tam budem študovať. Využila som príležitosť ísť na Erazmus do Padovy v rámci druhého ročníka môjho bakalára. Keďže v ponuke pre môj odbor neboli na výber žiadne vhodné predmety v angličtine, musela som študovať v taliančine. Našťastie mi štúdium na bilingválnom gymnáziu dalo silný základ v španielčine, ktorá mi dopomohla stať sa plynulou aj v taliančine za veľmi krátky čas. Taktiež som bývala so staršou talianskou paňou a jej dcérou, s ktorými som sa rozprávala prevažne po taliansky.
Nielen jazyk mi prišiel nesmierne prívetivý, ale rovnako aj angažovanosť Talianov v spoločenskom dianí. Hneď počas prvého týždňa som sa zúčastnila na feministickom proteste a drag performance. Bolo pre mňa prekvapením, že tam boli skupiny rôzneho veku, nielen mladí ľudia. V meste sa pravidelne konali rôzne protesty vrátane niekoľkých sprievodov Pride v okolí a dvoch v Padove.
Ďalšia vec, čo je mi veľmi sympatická na talianskej kultúre, je nielen ich láska k okoliu, ale aj k sebe samým. A to v kontexte toho, že Taliansko je krajina so silnou vierou a tradíciami, kde má rodina centrálnu úlohu. Mala som pocit, že tam naozaj prevláda dôraz na osobnú lásku a vzťahy, čo je kontrast voči diskurzom o láske v cirkvi na Slovensku. Queer ľudia v Taliansku oveľa viac prejavujú city a emócie na verejnosti napriek tomu, že ich krajina je centrom katolíckej cirkvi. Konkrétne som tam nepočula o nikom ani som nepoznala žiadneho queer človeka, ktorý sa rozhodol žiť v celibáte, čo značí o opačnom postoji v porovnaní so Slovenskom, kde sa častokrát stretávame s homofóbnymi a asketickými tendenciami katolíckej cirkvi. Z ľudí som tam cítila, že nedovolia cirkevným normám presahovať do ich súkromného života a vyvolávať v nich neustále výčitky svedomia.
Táto pozitívna atmosféra taktiež svedčí o tom, že za posledných päť rokov tam vzniklo mnoho queer kolektívov aj mimo veľkých miest. Spojila som sa s organizáciou Mandorlo a práve oni mi potvrdili, že sa im sa darí otvárať dialóg v cirkvi. Ako organizácia majú členov, ktorí vnímajú potrebu duchovného programu a uzavretej spoločnosti, ale aj členov, ktorí sa chcú verejne angažovať a zdieľať skúsenosti queer veriacich ľudí. Darí sa im tvoriť rovnováhu medzi týmito dvoma potrebami a majú rôzne podskupiny mladých, starších či rodičov queer ľudí. Taktiež mnoho queer organizácií funguje viac-menej lokálne, nemajú spoločnú sieť queer skupín, napriek tomu sú otvorené spolupráci a organizovaniu spoločných podujatí, kde buď zdieľajú priestory, alebo aj program. Vnímam to ako dôležitý krok k prepájaniu a tvorbe dialógu aj v queer komunite, aby sa vytváralo vzájomné pochopenie v prípade predsudkov či konfliktov.
Čo sa týka kresťanstva v Taliansku, vnímala som, že sa stalo neoddeliteľnou súčasťou ich kultúry, rovnako ako tradície a rodina. Tieto tri stránky tvoria ich akúsi národnú hrdosť, ktorá ich však vedie k milovaniu seba samých a hrdosti na seba samých. Vedeli sa povzniesť nad vzťahové cirkevné normy, pre ktoré sa my na Slovensku chodíme spovedať. Tento súlad a jednotná identita im umožňujú používať kresťanstvo ako nástroj, ktorý má povzbudzujúci či motivujúci element.
Často som sa stretla s tým, že používali náboženské motívy na protestoch či festivaloch ako zbraň proti kapitalizmu či proti domácemu násiliu na ženách. Stotožňovala som sa s vnímaním Boha v ich kultúre: to že blízkosť s Ním znamená hnev, lásku, hru, protest a potešenie. Nebáť sa vyjadriť svoje „problematické” emócie Bohu a prísť k Nemu blízko spôsobuje hrdosť na to, že Boh bojuje s nami. V Biblii je napísané, že Ježiš stojí po našom boku a verím, že to platí aj v boji za lásku, ktorá nehľadí na rodovú identitu či sexuálnu orientáciu.
Istým spôsobom som videla, že talianska kultúra žije jedným z najväčších príkazov, čo nám dal Ježiš, a to milovať blížneho ako seba samého. Bohužiaľ, veľa queer ľudí v Taliansku ešte stále čelí homofóbii, avšak ich tváre a hlasy sú čoraz viditeľnejšie a hlasnejšie. Ako je možné vidieť aj na obrázku, kde som zachytila drag performance v rámci sprievodu Pride v malom meste Trebaseleghe, kde je vyobrazený coming-out v cirkvi. Milovať seba samého znamená byť hrdý na každý krok, ktorý spravím bližšie k sebe, bližšie k láske, pretože práve Boh ma takto stvoril.
Túto hrdosť na seba som mohla pocítiť, keď som niesla olympijskú pochodeň ulicami Padovy pár mesiacov po Erazme v Taliansku. Prihlásila som sa tam spontánne ešte počas Erazmu, keď mali stánok na univerzite. Vnímala som to ako skvelú a špeciálnu príležitosť, že ako queer kresťanka sa budem podieľať sa na tradícii, ktorá spája ľudí tisíce rokov. Nesmierne sa ma dotklo, že ma vybrali, naozaj som to nečakala. Počas sprievodu som vnímala každý krok, ktorý ma doviedol tam, kde som, práve v láske k sebe samej, ktorá mohla takto svietiť napriek tomu, že som ju roky skrývala. Vnímala som, že tú pochodeň, to svetlo nesiem aj za ľudí, ktorí ho momentálne niesť nedokážu, a je to pre mňa aj pre Slovensko nádej, že sa veci zmenia k lepšiemu.
Kika Buchelová