„Ja určite pôjdem hlasovať a označím trikrát áno. Vyzývam vás, aby ste urobili to isté“. Približne takto sa pred vyše desiatimi rokmi vyjadril kňaz v kostole, kam som s rodičmi pravidelne chodieval na sväté omše. V januári 2015 sa na Slovensku konala intenzívna kampaň kresťanských organizácií, ktorá mala za cieľ dosiahnuť čo najvyššiu účasť v takzvanom Referende za rodinu. Bolo namierené proti zväzkom LGBTI+ ľudí aj možnosti, aby si mohli adoptovať deti a proti sexuálnej výchove na školách. Hoci sa pre nízku účasť skončilo ako neplatné, v slovenskej spoločnosti zanechalo hlbokú stopu. Prečítajte si, ako som ho vnímal ešte ako mladý chlapec túžiaci byť správnym kresťanom…
7. 2. 2025
Pred desiatimi rokmi som mal pätnásť a pri spomienkach na toto obdobie by som sa opísal ako horlivý katolík, ktorý sa snaží čo najviac priblížiť k Ježišovi. V tom čase sa blížila moja birmovka, chodieval som na pravidelnú prípravu a s rodičmi na sväté omše. Keďže som sa čoskoro mal stať „dospelým kresťanom“ – ako sa familiárne nazýva život po prijatí sviatosti birmovania – bral som celú situáciu veľmi vážne. Dal som si niekoľko záväzkov, ktoré z dnešného pohľadu hodnotím veľmi úsmevne. Za všetky spomeniem túžbu pred birmovkou úplne prestať s masturbáciou, ktorú som v tom čase vnímal ako veľký hriech. Asi ani nemusím písať, ako to dopadlo. Len doplním, že vtedy ešte v mojej mysli vôbec neprichádzalo do úvahy, že by som mohol byť gej.
Keď sa z internetu, kostolov a pastierskych listov začali šíriť výzvy kresťanom na účasť na Referende za rodinu, bral som to ako samozrejmosť. Hoci v pätnástich rokoch som sám hlasovať nemohol, hovoril som rodičom, že ako správni kresťania by mali ísť na referendum. V istom momente som sa však začal zamýšľať nad znením referendových otázok a na um mi prichádzali (v mojom vtedajšom mentálnom nastavení) kacírske myšlienky. Hovoril som si: Je vôbec správne hlasovať o tom, aký život smú či nesmú mať ľudia, ktorých ani nepoznám? Ako môže kresťan hlasovať v zmysle, že odoprie inému človeku možnosť uzavrieť manželstvo s osobou, ktorú ľúbi? Môže vôbec niekto rozhodnúť o tom, že deti možno zveriť tomu a tamtomu zasa nie? Kdesi v hĺbke duše som začal cítiť, že sa s referendom nestotožňujem. Vnímal som to ako chybu, osobné zlyhanie – veď predsa správny kresťan s ním musí súhlasiť! Ocitol som sa na akomsi rázcestí medzi poslušnosťou a rebelantstvom. Ktorou cestou ďalej?
Na referende v sobotu 7. februára sa nakoniec zúčastnili aj niekoľkí členovia mojej rodiny a hlasovali trikrát áno. Vnímali to tak, že si splnili svoju kresťanskú povinnosť. Ja som na to nič nevravel, ale už som bol viac-menej presvedčený, že referendum vo vtedajšom znení nebolo správne. Čím dlhšie som sa nad celou záležitosťou zamýšľal, tým viac mi rozkol môjho názoru a oficiálneho cirkevného odporúčania pripadal menej kacírsky. Možno som niekde podvedome cítil, že hlasovaním trikrát áno by som šiel sám proti sebe. Stále som však bol „presvedčený“ heterosexuálny kresťan a iná možnosť neprichádzala do úvahy. Po referende sa v mojom živote zmenila jedna vec. Povedal som si, že nemôžem hlasovať za niečo, čo je údajne „kresťanské“, ale zároveň je to v hlbokom rozpore s mojím vnútorným presvedčením. Od tej chvíle som sa vo všetkom začal rozhodovať nie ako kresťan, ale ako človek, ako ja.
Referendum 2015 bolo ôsme referendum od vzniku samostatnej Slovenskej republiky a skončilo sa ako neplatné. Svoj hlas prišlo vyjadriť len 21,41 % z potrebných aspoň 50 % všetkých oprávnených voličov. Keďže vyše 90 % všetkých účastníkov na všetky tri otázky odpovedalo áno, dovolím si konštatovať, že takmer výlučne išlo o kresťanských voličov, ktorí hlasovali „tak ako správny kresťan hlasovať má“: v lepšom prípade z presvedčenia, v tom horšom bez rozmyslu a na pokyn cirkevných predstaviteľov. Šťastím v nešťastí pre slovenských LGBTI+ ľudí bolo, že veľká väčšina občanov referendum brala ako nepodstatné a smiešne alebo skrátka celú záležitosť vnímali tak, že majú iné starosti a žiadna dúhová ideológia ich neohrozuje. Smutné je však to, že organizácia Aliancia za rodinu mala pocit, že referendum je potrebné, aby boli chránené „tradičné kresťanské hodnoty“. Nehovoriac o tom, ako necitlivo sa viedla diskusia o tejto problematike niekoľko mesiacov pred referendom.
V kontexte súčasného politického diania a návrhu premiéra o zmene ústavy je nutné zmobilizovať sa a dať najavo, že o našom osude nesmie rozhodovať hŕstka ľudí, ktorí nás si na nás spomenú len vtedy, keď potrebujú svojim priaznivcom nahnať strach a upevniť svoju moc. Musíme byť súdržní a spolupracovať s organizáciami i jednotlivcami, ktorým osud LGBTI+ osôb nie je ukradnutý. Musíme využiť silu mediálneho priestoru a neustále upozorňovať, že sme tu tiež a že na nás, na našich životoch a na našej dôstojnosti záleží. Dnes máme omnoho širšie možnosti ako pred desiatimi rokmi. Chopme sa šance a bojujme slovom i písmom – to sú naše najsilnejšie zbrane. Aby sa nič podobné Referendu 2015 už viac nezopakovalo. Spolu to dokážeme.
Dávid
ZNENIE REFERENDOVÝCH OTÁZOK
1. „Súhlasíte s tým, aby sa manželstvom nemohlo nazývať žiadne iné spolužitie osôb okrem zväzku medzi jedným mužom a jednou ženou?“
(ÁNO na otázku odpovedalo 94,50 % zúčastnených oprávnených voličov).
2. „Súhlasíte s tým, aby párom alebo skupinám osôb rovnakého pohlavia nebolo umožnené osvojenie (adopcia) detí a ich následná výchova?“
(ÁNO na otázku odpovedalo 92,43 % zúčastnených oprávnených voličov).
3. Súhlasíte s tým, aby školy nemohli vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania či eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samé nesúhlasia s obsahom vyučovania?“
(ÁNO na otázku odpovedalo 90,32 % zúčastnených oprávnených voličov).
Štvrtú referendovú otázku Ústavný súd Slovenskej republiky neuznal:
„Súhlasíte s tým, aby žiadnemu inému spolužitiu osôb okrem manželstva nebola priznaná osobitná ochrana, práva a povinnosti, ktoré sú právnymi normami k 1. marcu 2014 priznané iba manželstvu a manželom –najmä uznanie, registrácia či evidovanie ako životného spoločenstva pred verejnou autoritou, možnosť osvojenia dieťaťa druhým manželom rodiča?“