(A) Nie všetky biblické morálne nariadenia sú večné a univerzálne
Vyššie som tvrdil, že nie všetky morálne prikázania v Biblii sú večné a univerzálne. Niektoré odzrkadlujú to, čo bolo považované za milujúce a prijateľné správanie v čase a kultúre, keď boli prikázania dané, ale nie sú všeobecne aplikovateľné na všetky doby. Uvediem niekoľko príkladov.
a) Manželstvo s príbuznými
Mojžišov zákon zakazuje manželstvá najbližších príbuzných. Napríklad mužovi nebolo dovolené vziať si manželku svojho brata ani po smrti jej manžela (Lv 18,16; 20,21). Z tohto pravidla však bola jedna prekvapujúca výnimka. Ak muž zomrel bez mužského dediča, povinnosťou mužovho brata bolo vyspať sa s jeho manželkou a splodiť jej dieťa (Dt 25,5-10). Bolo to potrebné, aj keď už muž mal manželku. Podľa našich morálnych štandardov by bol tento druh praxe nemysliteľný. Keby nejaký pastor dnes podporoval takéto správanie, okamžite by ho odvolali. Keď však vezmeme do úvahy tento Mojžišov zákon vo svetle sociálnej štruktúry a v kontexte starých Izraelitov, tento zákon odráža zásadu milovať svojho blížneho. Účelom tohto zákona bolo chrániť práva vdovy a zaručiť, aby si majetok nepripísali niektorí bohatí. Tento zákon však nemožno považovať za univerzálny a večný, aj keď veríme, že bol daný Bohom. Tento zákon tiež nebol celkom nový. Tak Izraeliti (Gn 38,1-10), ako aj pohanské národy žijúce okolo nich, si ho osvojili ešte predtým, ako bol daný Mojžišov zákon. Táto prax, ktorá je podľa našich morálnych štandardov neprijateľná, bola v starovekom svete široko akceptovaná. Mojžišov zákon bol teda láskavým ústupkom k už prevládajúcej praxi. Tento zákon nie je v Novom zákone zrušený, a napriek tomu kresťania veria, že ho nemusia dodržiavať.
Zákaz manželstva s najbližšími príbuznými podľa Mojžišovho zákona je v zaujímavom rozpore s príbehom stvorenia. Ak doslovne veríme v biblický príbeh stvorenia, sme nútení dospieť k záveru, že deti Evy a Adama sa navzájom zosobášili. To však bolo hriešne vo svetle zákona, ktorý dal neskôr Boh Mojžišovi. Konal Boh proti svojim morálnym princípom tým, že vytvoril ľudskú rasu, takže deti Adama a Evy nemali inú možnosť, než sa navzájom zobrať? Táto a ďalšie podobné nezrovnalosti týkajúce sa morálnych otázok v Biblii nás vedú k veľmi zložitej otázke.
Drvivá väčšina kresťanov verí, že Božia podstata je nemenná. On je ten istý včera, dnes i na veky (Mal 3,6; Heb 13,8; Jk 1,17). Naše morálne vnímanie sa môže zmeniť, ale pre Boha je čierna vždy čierna a biela vždy biela. Ako je teda možné, že Boh zrejme mení svoje morálne pokyny v Biblii?
Existujú tri možné vysvetlenia: (1) Boh a jeho morálne normy nie sú v skutočnosti nemenné. V tomto zmysle je ako my – ľudské bytosti, ktoré sa menia. V Starom zákone je niekoľko príbehov, v ktorých sa zdá, že Boh zmenil názor (napr. Gn 6,6; Ex 32,11-14; 2Sam 24,15-16). Prijatie tejto možnosti je však pre mňa a pre veľkú časť kresťanov nemožné, pretože – ak by sa Boh mohol zmeniť – už by nebol Bohom s veľkým B. (2) Biblické morálne pokyny sú názormi veriacich, že niektoré druhy správania Boh považuje za správne alebo nesprávne. Keďže vnímanie ľudí, že čo je v súlade s Božou vôľou, sa môže v priebehu dejín meniť, v Biblii nachádzame rozporné morálne pokyny. Podľa tejto myšlienky je fakt, že pohľad človeka na Boha sa vyvíjal, dobrým vysvetlením toho, prečo Boh v Biblii zdanlivo mení názor. (3) Boh má iba jeden základný morálny princíp – ľudské bytosti musia milovať svojho Stvoriteľa nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého – ale tento princíp láskavo prispôsobuje rôznym spôsobom v závislosti od kultúrnych a historických okolností ľudstva. Zoberme si ako príklad príbeh stvorenia. Ak berieme príbeh stvorenia doslovne, mohli by sme špekulovať, že na začiatku Boh povolil manželstvá najbližších príbuzných, pretože bezprostredne po stvorení neexistovali žiadne genetické rizikové faktory pre ľudstvo. Manželstvá medzi blízkymi príbuznými však boli neskôr, keď sa objavilo množstvo vrodených chýb, zakázané. Božia podstata sa nezmenila, ale to, čo sa považovalo za vhodné konanie podľa „miluj blížneho svojho“, bolo Bohom láskavo prispôsobené novým historickým okolnostiam.
Podľa môjho názoru by žiadna z posledných dvoch možností interpretácie nemala byť vylúčená. Možno nájdeme oba príklady v Biblii.
Nasledujúce príklady tiež ukážu, že nie všetky biblické morálne nariadenia sú večné a univerzálne.
b) Otroctvo
Otroctvo sa praktizuje od počiatku ľudstva. Mojžišov zákon, ktorý bol daný Bohom, umožňoval Izraelitom mať otrokov vo vlastníctve. Pomerne jasne rozlišoval medzi židovskými a nežidovskými otrokmi. Izraeliti mohli byť držaní v otroctve až šesť rokov, potom sa stali slobodnými (Ex 21,1-8). So židovskými otrokmi, ktorí sa v mnohých prekladoch nazývajú služobníkmi, sa nesmelo zaobchádzať svojvoľne krutým spôsobom (Lv 25,43). Zdá sa, že zákon tiež zaväzoval Izraelitov zaobchádzať so svojimi nežidovskými otrokmi lepšie než tomu bolo u mnohých okolitých národov. Nový zákon nehovorí nič proti otroctvu. Dokonca aj niektorí kresťania mali otrokov (Filemon), ale museli s nimi zaobchádzať dobre.
Otroctvo nebolo v starovekej izraelskej spoločnosti nevyhnutne považované za zlo. Jeho cieľom bolo pomôcť prežiť ochudobneným Židom (Lv 25,39-41). Z tohto hľadiska bolo otroctvo výrazom lásky k zraniteľným ľuďom v židovskej spoločnosti. Tento morálny zákon nie je v Novom zákone zrušený, a napriek tomu považujú dnešní kresťania otroctvo za mimoriadne nemorálnu a nekresťanskú prax v súčasnom modernom svete. Pastora, ktorý by dnes obhajoval otroctvo, by nepovažovali za skutočného kresťana. Tento príklad znova ukazuje, že nie všetky morálne koncepty sa považujú , aj medzi Božím ľudom, za nemenné.
Dovolil by Boh kresťanom mať otrokov v súčasnom historickom a spoločenskom kontexte, hoci sa otroctvo dnes považuje za odporujúce morálnym štandardom civilizovaného sveta? Ťažko. Kresťania, ktorí by dnes vlastnili otrokov, by boli biednymi svedkami Božej lásky. Noviny by o nich písali veľmi negatívnym spôsobom a ľudia by sa smiali ich svedectvu. Ak je tento argument pravdivý, posilňuje sa tým názor, že Boh bude často pôsobiť v rámci morálnych hodnôt danej spoločnosti, ak tieto hodnoty nie sú v ostrom kontraste s jeho základným morálnym princípom (t.j. ľudia by mali milovať svojho Stvoriteľa nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého).