Začiatkom minulého mesiaca sa niekoľko našich členov zúčastnilo konferencie Svetovej siete dúhových katolíkov (GNRC) nesúcej názov „Hrdí a prorockí“. Aj s odstupom mesiaca sme stále plní dojmov, a preto by som vám chcel sprostredkovať postrehy svojich troch súputníkov (niektorí z nich vystupujú pod iným menom).
6. 8. 2019
1. Čo bolo pre vás najsilnejším zážitkom v rámci programu konferencie?
Dávid: Počas celého spoločného programu nás sprevádzali prázdne stoličky. Symbolizovali tých, ktorí pre údajnú Trumpovu administratívu nemohli prísť na zhromaždenie, lebo nedostali víza. Boli to konkrétne piati Afričania, najmä z Ugandy. To, ako preciťovali organizátori smútok a vinu ich vlasti, bol asi najemotívnejší zážitok.
Sebastián: Silným zážitkom bola pre mňa otvorenosť a pohostinnosť amerických kresťanov, ktorí sa živo zaujímali o situáciu LGBTI ľudí v Európe. Mali sme možnosť stretnúť účastníkov z mnohých končín, poznačených rôznymi problémami spojenými s akceptáciou ich sexuálnej orientácie v domovskej krajine. Celý program bol dômyselne pripravený. Pozostával z mnohých workshopov, liturgických slávení a viacerých svedectiev a prednášok pozvaných hostí. Mohli sme tiež navštíviť komunitné centrum pre LGBTI ľudí v Chicagu v časti Boystown, kde sa združuje gej komunita. Špeciálnou súčasťou tejto mestskej časti je “chodník slávy” venovaný osobnostiam, ktoré priamo alebo nepriamo prispeli svojím životom, tvorbou alebo činnosťou k zviditeľneniu LGBTI ľudí na celom svete. Všetky tieto aktivity nám ukázali ako ďaleko je už americká spoločnosť v akceptácii sexuálnych menšín a preto sa už môže venovať aj ďalším témam a akceptácii nielen gejov a lesieb, ale aj transrodových ľudí a ďalších marginalizovaných skupín. Celý týždeň nás sprevádzal pohľad na prázdne stoličky pripomínajúce účastníkov z Afriky, ktorí sa kvôli byrokratickým problémom s vybavovaním víz, nemohli dostať na toto stretnutie. Mnohí pozvaní hostia vzali tento fakt ako niečo osobné a viackrát sa ospravedlnili za vízovú politiku USA a všetky komplikácie s tým spojené.
Miro: Keď sme sa vo štvrtok usadili v plenárke hotela Westin na verejnú konferenciu GNRC spolu s Dignity USA, tak som počas príspevkov o súčasnom stave LGBT katolicizmu naprieč kontinentmi zahliadol medzi poslucháčmi sestru Jeannine Gramick. Táto čiperná staršia pani spravila a robí mnoho pre práva LGBT ľudí v katolíckej cirkvi. V 2018 bola aj na Slovensku a tak mi okamžite napadlo, že musíme si s ňou dať selfík. Keďže som si nebol istý, či sa nám to podarí ako skupine Slovákov, nabehol som k sestre Gramick aj sám už počas prestávky, hodil s ňou reč a získal aj spoločnú fotku. Tento zážitok bol veľmi povzbudzujúci, pretože som mohol nielenže naživo stretnúť „celebritu“ LGBT aktivizmu v katolíckej cirkvi, ale aj viesť s ňou produktívny dialóg a dohodnúť si „stretko“ na jeseň v Poľsku.
2. Ako ste vnímali atmosféru na konferencii? Aké pocity vo vás vzbudilo stretnutie?
Dávid: Vedomie, že som na svetovom stretnutí s ľuďmi z celej zemegule, bolo fascinujúce. Cítil som medzi nami jedno veľké spojivo – katolicitu, ktorá má síce rôzne podoby a kontexty, ale rovnaké základy. Som vďačný za krásne spoločenstvo, ktoré sme aj my štyria zúčastnení Slováci medzi sebou mali, hoci sme pricestovali z rôznych krajín Európy.
Sebastián: Súčasťou stretnutia boli aj spoločné liturgie, ktoré nám mali pripomenúť, že sme Božím ľudom s kňazskou, prorockou a kráľovskou charizmou. Tieto modlitby ma uistili v tom, že Duch Svätý nemá hranice, ale naozaj ako vietor prináša inšpiráciu a občerstvenie možno práve na najnečakanejších miestach a ľuďoch v Cirkvi.
Miro: Po Ríme 2015 a Mníchove 2017 bolo toto moje tretie GNRC stretnutie. Mnoho účastníkov v Chicagu bolo tiež na predošlých stretnutiach, takže pre mňa to bolo ako stretávka s dobrými priateľmi. Na valnom zhromaždení v stredu bolo aj cítiť tú dynamiku našej veľkej rodiny:
- v Ríme to bolo prvé zaľúbenie a panovala veľká zhoda a nadej do budúcna,
- v Mníchove to bolo uzavretie manželstva a rozdeľovanie úloh plní elánu,
- v Chicagu už bolo vidieť prvé nedorozumenia a korekciu smerovania.
3. Čo ste si z konferencie priniesli domov? Ako chcete zážitky zúročiť na domácej pôde?
Dávid: Z Chicaga si odnášam istú hrdosť na svoj slovenský pôvod. To, že som reprezentoval krajinu aj cez prinesenú vlajku vo mne zanechalo silný pocit bázne, pokory a zodpovednosti. Samotné zhromaždenie a komunikácia s inšpirujúcimi ľuďmi vzbudili vo mne množstvo podnetov a odvahy pustiť sa do nových projektov, napríklad do založenia občianskeho združenia.
Sebastián: Stretnutie GNRC v Chicagu bolo pre mňa svedectvom jednoty v rôznorodosti no tiež oslavou 50. výročia organizácie Dignity USA, ktorá vytvára miesto stretnutia a prijatia LGBTI katolíkov. Bohatá história no aj súčasnosť tejto organizácie môže byť pre nás vzorom v smerovaní Gay Christians v našej krajine.
Miro: V individuálnych seminároch či dennej liturgii bolo mnoho impulzov, ktoré by som rád preniesol do našich miestnych aktivít. Hlavná inšpirácia pre mňa sa dá ale zhrnúť do motta celého stretnutia: „Hrdí a prorockí“. Rád by som svoj život viedol hrdo a prorocky.
Za seba by som rád povedal azda len toľko, že celé stretnutie bolo pre mňa veľkým povzbudením a požehnaním. Nakoplo opäť môj vzťah s Bohom, naplnilo ma odhodlaním bojovať za našu vec na domácej pôde a dokonca nám všetkým v spoločnom nadšení dalo priestor, aby sme popremýšľali nad prvými krokmi na ceste k lepšiemu životu kresťanských spoločenstiev LGBT+ ľudí na Slovensku. Za to všetko, ako aj za takmer filmový zážitok z amerického Chicaga zo srdca ďakujem organizácii GNRC i svojim kolegom, ktorí sa konferencie zúčastnili so mnou.