c) Ženy služobníčky
Staroveká židovská spoločnosť bola veľmi patriarchálna. V tomto kontexte je pozoruhodné, že Debora, sudkyňa a prorokyňa, ktorej zodpovednou úlohou bolo poučovať a súdiť ľudí podľa Mojžišovho zákona, sa stala duchovným vodcom Izraela (Sdc 4; Sdc 5). Vo svetle Knihy sudcov niet pochýb o tom, že Boh povolal a obdaroval Deboru, aby bola učiteľkou (Sdc 4,4-5). Podľa Pavlovho učenia však ženy nemôžu byť učiteľkami. V 1Kor 14,33b-38 a 1Tim 2,11-14 Pavol používa silné slová, aby zakázal ženám hovoriť v cirkvi. Pavol tvrdí, že jeho pokyny sú Pánovým prikázaním (1Kor 14,37) a teologicky podporuje jeho pohľad odkazom na príbeh stvorenia (1Tim 2,13-14) a Mojžišov zákon (1Kor 14,34). Boli Pavlove pokyny inšpirované Bohom? Ak boli, ako je možné, že predtým Boh ustanovil Deboru za učiteľku Mojžišovho zákona? Ako môže Boh v jednom bode podporovať ženy v službe a potom v inom bode byť proti?
Jednou z možných interpretácií, ako som už uviedol vyššie, je, že výroky o vhodnosti žien na pozície duchovnej služby sú skôr názormi súčasníkov biblických spisovateľov než zjavením absolútnej Božej vôle. Ďalšou možnou interpretáciou týchto protichodných tvrdení je, že Boh nemá nič proti ženám služobníčkam, ale že láskavo pôsobí v dobových kultúrnych podmienkach. V rímskej a židovskej spoločnosti Pavlovej doby by duchovenstvo žien pohoršovalo ľudí. Cieľom Pavla bolo zabrániť situácii, aby celá spoločnosť začala vnímať cirkev ako sociálne protestné hnutie. Pavol dal kresťanom v Korinte pokyn: „Nebuďte na pohoršenie ani Židom ani Grékom ani Božej cirkvi“ (1Kor 10,32).
d) Polygamia
Boh stvoril pre Adama jednu ženu, ale čoskoro sa polygamia (mnohoženstvo) stala bežnou praxou. Abrahám (Gn 25,6), Jakub, Gedeon, Dávid a Šalamún mali početné manželky a konkubíny. Boh neodsudzuje túto prax v žiadnom okamihu pred Mojžišovým zákonom. A Boh nezakazuje ani neodsudzuje polygamiu v zákone, ktorý dal. Zákon nanajvýš upravuje túto prax a má v úmysle zlepšiť podmienky manželky v rámci polygamie (Lv 18,17; Dt 17,17; Dt 21,16-17). Medzi Židmi polygamia pokračovala až do roku 1000 n. l., keď to zakázala židovská synoda zvaná Rabbeinu Gershom. Aj neskôr sa však medzi niektorými židovskými sektami polygamia praktizovala.
V časoch Ježiša mal kráľ Herodes Veľký desať manželiek. Polygamia však pravdepodobne nebola medzi bežnými Židmi v tom čase veľmi bežná (pozri tiež Josephus, Ant. 17.1.2; Justín Mučeník, Dial. 134). Jedným z hlavných dôvodov mohla byť skutočnosť, že rímska vláda, pod ktorú Židia spadali, polygamiu zakazovala. Mnoho kresťanov dnes predpokladá, že monogamia je inštitúcia vytvorená kresťanstvom, ale realita je taká, že monogamia bola zákonom Rímskej ríše. Rimania považovali polygamiu za barbarskú prax, a preto ju zakázali ešte pred zrodom kresťanstva. Pavol, ktorý pracoval ako misionár v Rímskej ríši, sa v tejto veci nestaval proti občianskej vláde. Z tohto dôvodu napísal Timotejovi pokyn, že dohliadať nad zborom má muž jednej manželky (1Tim 3,2). Dnes väčšina ľudí na svete považuje polygamiu za nemysliteľnú. Akýkoľvek duchovný pastier, ktorý by obhajoval polygamiu na biblickom základe v našej súčasnej spoločnosti, by sa čoskoro stal nezamestnaným.
V starovekom svete, kde boli časté vojny a pre ženy neexistovalo sociálne zabezpečenie, mala polygamia pozitívnu stránku. Počas vojny a po jej skončení by sa veľa žien ocitlo v skutočne nešťastnej situácii, ak by zostávajúci muži mohli mať iba jednu manželku. Aspoň v tomto ohľade bola polygamia v tom čase výrazom lásky k blížnemu.
Tento príklad opäť ukazuje, že odpovede na morálne otázky nie sú vždy čiernobiele, hoci sa tak niektorí kresťania snažia argumentovať. Podľa našich štandardov je polygamia nevhodná, ale Boh bol jednoznačne ochotný s týmto zvykom súhlasiť, pokiaľ nebol v absolútnom rozpore s princípom lásky k blížnemu.
e) Rozvod a nové manželstvo
Mojžišov zákon, ktorý bol daný Bohom, umožnil rozvod a nové manželstvo s novým partnerom/partnerkou (Dt 24,1-4). Pavol povolil v extrémnych prípadoch rozvod, ale nie nové manželstvo, s výnimkou pôvodného manžela/manželky (1Kor 7,10-11). Biblisti sa zhodujú na tom, že Ježiš považoval nové manželstvo rovné smilstvu (Mt 5,31-32; Mt 19,3-12; Mk 10,2-12; Lk 16,18). Diskutujú iba o tom, či Ježiš povolil takzvanej nevinnej strane znovu sa oženiť/vydať.
Kresťania, ktorí vo svetle týchto dvoch rôznych druhov zákonov o rozvode veria, že všetky biblické morálne pokyny sú nemenné a ide o prejavy božstva, sa môžu ocitnúť v slepej uličke. Odvolanie sa na vyhlásenie v Mt 19,7-8, že Mojžiš povolil rozvod a nové manželstvo len kvôli tvrdosti srdca ľudí, problém nerieši. Musíme pamätať na to, že podľa tradičného židovského a kresťanského pohľadu bol Mojžišov zákon daný Bohom. Ako je potom možné, že Boh, ktorého morálne princípy sú nemenné, povolil praktizovanie smilstva vo forme nového manželstva počas éry zákona, ale dnes už to nedovoľuje? Aby sme boli dôslední, musíme buď odmietnuť náš názor na nemenného Boha, alebo nájsť ďalšie logické vysvetlenie na zmeny v zákone. Nájsť alternatívne logické vysvetlenie nie je ľahké.
Môj vlastný návrh je nasledovný. Ježiš vo svojom učení často používal nadsázku, aby šokoval ľudí a prinútil ich zamyslieť sa. Napríklad učil, že ak nás zvádzajú na hriech ruky alebo oči, mali by sme ich odstrániť z nášho tela (Mt 5,28-30). Toto Ježišovo učenie však nikto neberie doslovne, že by odrezal časť tela, ktoré mu spôsobuje pokušenie. Ježiš tu používa prehnanú reč, aby prebudil svoje publikum a prinútil ho premýšľať o následkoch hriechu.
Ježiš taktiež vo svojej kázni na vrchu učil, že jeho nasledovníci by nikdy nemali prisahať (Mt 5,33-37), aj keď to Mojžišov zákon dovoloval (Nm 30). Pavol však nevykladá Ježišov zákaz tak doslovne, že by nikdy neprisahal. Dokonca aj on sám niekoľkokrát prisahá a zaprisaháva (Sk 18,18; porovnaj s Nm 6,1-21; Sk 21,23-24; Rim 1,9; 2Kor 1,23; Ga 1,20; Flp 1,8; 1Tes 5,27; 1Tim 5,21; 2Tim 4,1). Ježiš v tejto veci použil nadsázku a prehnaný jazyk, pretože ľudia vo svojej dobe zneužívali slobodu prísahy.
Podobne sa niektorí Ježišovi súčasníci príliš ľahko rozvádzali. Podľa Hillela, slávneho židovského učiteľa a farizeja, ktorý žil okolo roku 110 pred Kristom až 10 po Kristovi, pripálené jedlo bolo dosť dobrým dôvodom na rozvod s manželkou.
Na tomto pozadí je ľahké pochopiť, prečo Ježiš použil o rozvode a opätovnom manželstve takú nadsázku. Vo svetle vyššie uvedených príkladov si však nemyslím, že rozvod a nové manželstvo sú vždy úplne nesprávne. Prikázania Mojžišovho a Ježišovho zákona týkajúce sa rozvodu a nového manželstva môžeme obhájiť na základe zásady lásky k blížnemu, ale to isté sa nedá povedať o Hillelovom pohľade. Nikto by sa nemal ľahkovážne rozvádzať a znovu ženiť/vydávať.
Tieto príklady ukazujú, že nie všetky biblické morálne príkazy sú večné a univerzálne. Musia sa vždy interpretovať vo svetle historických a kultúrnych okolností v dobe, v ktorej boli dané. Ak je pravda, čo sa týka otázok manželstva, otroctva a žien v službe tak ako sme to videli, prečo by sme nemohli uplatniť tento princíp aj na homosexuálne vzťahy? Jediné prikázanie, ktoré je večné a univerzálne, je toto: Milovať Boha nadovšetko a svojho blížneho ako seba samého.