„Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať.“ (Jn 13,14)
Pred pár dňami som bola pomáhať ako dobrovoľník v hotspote pre ukrajinských utečencov v Michalovciach a rada by som sa s Vami podelila o moje zážitky, skúsenosti a možno aj emócie.
31. 5. 2022
Vojna nemá ľudskú tvár a vždy na ňu doplácajú nevinní ľudia tým najhorším spôsobom… doslova a dopísmena vlastnými životmi. Jeden deň ste šťastný človek, ktorý má rodinu, dobre platenú prácu, auto, bývanie a na ďalší deň celý svoj život zbalíte do jedného malého kufra, pri troche šťastia nasadnete do vlastného auta a utekáte čo najďalej, aby ste zachránili seba, ale hlavne vaše deti. Za sebou zanechávate manžela, syna, otca a ruiny všetkého, čo ste tak krvopotne budovali. Neviete, či svojho milovaného ešte niekedy uvidíte, neviete, či sa budete mať kam ešte vrátiť a neviete ani to, či budete schopní prežiť tam, kam ste sa rozhodli odísť. Viete len to, že potrebujete odísť a ochrániť tak vaše deti. Neznesiete viac každodenné výbuchy, ten pocit strachu a neistoty, kedy bomba zasiahne váš dom alebo kedy vás zastrelí ruský vojak len tak na ulici…neznesiete pohľad na mŕtve telá matiek, ktoré len bránili svoje malé deti…túžite po tichu a pokoji…To sú emócie, ktoré som zachytila pri komunikácii s niektorými ukrajinskými utečencami počas mojich služieb. Mnohokrát som si povedala, že práca dobrovoľníka má zmysel, aj keby som tam mala byť len pre jedného jediného ukrajinského utečenca. V súčasnosti je príliv utečencov na slovenské hranice oveľa nižší, ako bol niekoľko týždňov dozadu. Služby sú pokojnejšie, a tak je čas na spoznávanie a reflektovanie.
V prvom rade človek spoznáva sám seba. Počas môjho pobytu v hotspote ako dobrovoľník som brala iba nočné služby v trvaní 12 hodín. Nikdy predtým som nočné nerobila, takže to bol pre mňa taký challenge, či to vôbec zvládnem niekoľko dní po sebe. Nakoniec som to zvládla úplne v pohode. Ďalším challengom pre mňa bola otázka, či si dokážem udržať emocionálnu stabilitu. Trpím totiž zmiešanou úzkostno – depresívnou poruchou. Opäť som to zvládla, ba dokonca som zistila, že takýto spôsob služby má pre mňa pozitívny terapeutický účinok, pretože pomáham druhým. No a v neposlednom rade som zistila, že som v pohode s mojou sexuálnou orientáciou, pretože keď na to došlo pri rôznych rozhovoroch s ostatnými dobrovoľníkmi, nemala som problém o tom hovoriť. Ďalej človek spoznáva ostatných dobrovoľníkov, s ktorými sa počas služieb stretne. Toto vnímam ako veľmi obohacujúce, pretože za celý čas som sa stretla s krásnymi inteligentnými ľuďmi, ktorí neodsudzujú druhých, uvedomujú si, čo sa deje a že to nie je v poriadku a chápu, prečo je nutné pomáhať. Niektorí z nich slúžili aj mesiac vkuse. Stretla som tam kresťanov, ateistov, mladých, starších, Slovákov, Čechov a kopec iných dobrovoľníkov zo zahraničia, ktorí mali v sebe túžbu pomáhať. Jeden ukrajinský manželský pár, žijúci v Kalifornii už 12 rokov dokonca cestoval na Slovensko práve kvôli tomu, aby tu mohli byť užitoční pre svojich krajanov. Je nádherné sledovať a byť súčasťou toho, ako aj veľmi skľučujúca udalosť dokáže tak silne spájať národy a rôzne skupiny ľudí pre konanie dobra.
Nakoniec človek spoznáva aj samotných ľudí, ktorí potrebujú pomoc. Predstavte si, že ste nikdy nevytiahli päty zo svojej rodnej krajiny, poznáte iba svoj materinský jazyk a troška sa dohovoríte anglicky, váš život je zbalený doslova v jednom kufri, cestujete do pre vás úplne neznámej krajiny…nepoznáte jej pomery, neviete, ako dlho sa v nej zdržíte, neviete, či si zoženiete prácu, neviete, či budete naozaj prijímaní a v bezpečí…ste človekom, ktorý nie je zvyknutý na humanitárnu pomoc, chcete to vašim záchrancom oplatiť, ale nemáte ako…nesiete si so sebou traumu, strach, neistotu…Takíto ľudia k nám do stanu humanitárnej pomoci chodili naozaj len vtedy, keď niečo skutočne potrebovali…nechcú byť na obtiaž…nechcú zneužívať systém…zamerali sa na uspokojenie svojich základných fyziologických potrieb bez nárokov na akýkoľvek vyšší komfort a boli vďační za akúkoľvek pomoc. Práve kvôli týmto ľuďom sme prišli, aby sme im vytvorili pocit bezpečia, aby sme sa postarali o ich základné potreby, a tak im aspoň trošku spríjemnili ich krátky pobyt v hotspote. Sem tam sa nám ľudia rozrozprávali odkiaľ sú, kam idú, že boli svedkami nehumánnych praktík ruských vojakov a že túžia po tichu…
Nedávno sme mali veľkonočné sviatky…na Zelený štvrtok sme si pripomínali ustanovenie eucharistie. Pri tejto príležitosti je na omši zvykom, že kňaz umýva nohy niektorým veriacim na pamiatku toho, ako Ježiš umyl nohy svojím učeníkom a vyzval ich, aby konali podobne. Teraz je čas, správnejší ako kedykoľvek predtým, aby sme sa sklonili a umyli nohy našim ukrajinským susedom. Najkrajšie je, že Ježiš nás všetkých pozýva do služby. Nesortuje ľudí na katolíkov, protestantov, ateistov, ani na heterosexuálov a queer…je mu jedno koľko máme rokov…každého jedného z nás pozýva do služby druhým. Preto ak sa cítiš neužitočný alebo neprijímaný vo svojom okolí, poď slúžiť a ja ti garantujem, že si viac ako potrebný.