S krátkym odstupom času spomíname na tohtoročný Filmový festival inakosti, kde sme okrem trávenia spoločných filmových večerov „dobrovoľníčili“ v našom infostánku. Traja z našich dobrovoľníkov – Dávid, Fero a Miro – sa s nami v krátkom rozhovore podelili o dojmy a zážitky, prinášame vám ich teda v tomto článku.
6. 11. 2018
Ako hodnotíš tohtoročný Filový festival inakosti? Ktorý film sa ti páčil najviac a prečo?
D: Na FFi sa teším celý rok, lebo filmy (nielen tie teplé), si vždy rád pozriem. Festival každoročne ponúka rôzne žánre, takže výber je pestrý. Mňa vždy najviac oslovia dokumentárne filmy a v poslednej dobe aj tie s témou transrodovosti. Tento rok je pre mňa víťazom Prevýchova Cameron Postovej o liečiteľských snahách v kresťanských kruhoch, druhý favorit bol Život a Smrť Marshy P. Johnson, dokumentárny film s prvkami detektívky o slávnej americkej drag queen.
F: Hodnotím ho kladne. (úsmev) Tento rok nebolo veľa sprievodných akcií, organizátori sa sústredili na filmy. A, ako už tradične, odviedli výbornú prácu. Z filmov vo mne zanechal najhlbší dojem izraelský film V tme. Išiel som naň s pocitom, že som „nad vecou“, ďalšia židovsko-palestínska ľúbostná dilema, veď to už poznáme… a odchádzal som dosť otrasený. Podarilo sa mu zasiahnuť ma na citlivých miestach.
M: FFi hodnotim pozitívne už len pre jeho existenciu. Na Slovensku sa stále len ťažko darí inakosti ako takej. Ľudia ktorí sami nežijú podľa predstáv väčšiny preto na filmovom plátne môžu nájsť povzbudenie, a zas naopak ľudia z väčšinovej populácie ponaučenie. Z filmov ma najviac zaujali kraťasy.
Ako prebiehala tvoja služba v stánku GCS? Vryl sa ti do pamäti nejaký moment či rozhovor?
D: Tých zvláštnych momentov je viac. Azda prvý, nie príliš šťastný, keď úplne prvá návštevníčka infostánku o sebe vyhlásila, že je radikálna sekulárna ateistka, a že radšej by sme mali v stánku propagovať odluku cirkvi od štátu. Ďalšie stretnutia a rozhovory boli už dôvernejšie, aj keď nie všetky príjemné – napríklad s pánom Švábenským, ktorého transrodový syn Gabriel začiatkom roka spáchal samovraždu. V rámci projektu živých knižníc transrodových ľudí som si vypočul životný príbeh mladého muža, ktorý prechádza tranzíciou. V jeho prípade išlo naopak všetko ako po masle, žiadne stigmy, žiadne problémy, žiadna transfóbia. Bolo to niečo neskutočné!
F: Moja služba v stánku GCS bola pokojná, ľudia sa pristavili väčšinou po programe festivalu. Okrem toho sa ešte u mňa pristavoval Jozef, ktorý mi pravidelne každý rok zvykne dvoriť. (smiech) Okolo ale prešlo dosť ľudí, vrátane návšetvníkov „heteráckych“ filmov v suteréne. A ak len kútikom oka zahliadli náš stôl, výrazne označený „Gay Christians“, myslím si, že naša prítomnosť nebola zbytočná. Zostalo v nich aspoň matné povedomie, že existujeme.
M: Ako som sedel za GCS stolom v kine, tak som si pripadal ako jeden z vystavených „exponátov“. Ludia čakajúci na film si ma premeriavali a niektorí sa aj pýtali: „Ako to môže byť? Gej a kresťan? Veď to nepasuje.“ (smiech) Pamätať si budem rozhovor so staršou paňou, ktorá ku mne prišla s tým, ze ona nič proti nám nemá, ale prečo sa musíme tak pretŕčať. Prečo napríklad musíme pochodovat cez Bratislavu, alebo sa tu teraz ukazovať. Chvíľu som sa s ňou rozprával a snažil sa jej priblížiť, že v demokracii máme právo slobodného prejavu, no jej odozva bola len v tom, že teda ona nemá nič proti mne, ale že to tí – čo sa na tých pochodoch ukazujú a ktoviečo ešte – ju urážajú.
V spoločnosti je momentálne zvláštna atmosféra. Môže podľa teba FFi prispieť zlepšeniu vnímania LGBT+ komunity na Slovensku? Má usporadúvanie takýchto akcií podľa teba význam?
D: Je to práve umenie, ktoré má na človeka silný dosah a dokáže ho osloviť, zmeniť. Nielen FFi, ale aj Drama Queer festival, magazín QYS a iné teplé projekty sú veľmi dôležité, lebo ponúkajú verejnosti pohľad priamo do životov LGBT+ ľudí z prvej ruky. To isté platí aj pre iné oblasti života – napríklad šport, ale aj náboženstvo. Spoločnosť musí vidieť nie to, že sme iní, ale že sme úplne normálni a plnohodnotní spoluobčania. Filmový festival má na tom obrovskú zásluhu.
F: „Zvláštnou atmosférou“ asi myslíš istú polarizáciu názorov a zahrabávanie sa na vlastnom piesočku. Myslím si, že práve FFi ako pravidelná LGBT akcia vo verejnom priestore má šancu tieto priepasti prekonávať. Podobne, ako som vravel o stánku GayChristians, myslím si, že samotná existencia tohto festivalu a jeho prítomnosť vo verejnom povedomí je úspechom. Možno by sa o tento priestor vo verejnom povedomí mohol festival uchádzať ešte aktívnejšie, lepším oslovením rôznych vrstiev heterosexuálnej spoločnosti. To by mohol byť námet pre ďalšie ročníky.
M: FFi a podobné akcie môžu prispieť k zmene na Slovensku. Je potrebné vytvárať priestor pre dialóg a možnosti vzájomného spoznávania sa medzi väčšinou a menšinou.
Našim dobrovoľníkom ďakujeme za vyčerpávajúce odpovede, organizátorom za skvele pripravený festival a pozvanie naň. Už teraz sa tešíme na ďalší ročník FFi takto o rok, opäť s pestrou a pútavou ponukou filmov s „našou“ tematikou.