V priebehu prvého augustového týždňa sa v Lisabone konal najväčší festival pre mladých veriacich – Svetové dni mládeže 2023 (SDM). Účastníci mohli navštíviť rôzne omše, katechézy a jeden a pol milióna mladých ľudí sa stretlo s pápežom Františkom. Počas týždňa vzniklo Dúhové centrum, kde sa 4 dni stretávali LGBTI+ kresťania na rôznych podujatiach, ako napríklad omša pre kvír veriacich a veriace, prednášky o „homosexualite“ v Biblii s kňazom Jamesom Allisonom a ďalšie. Náš tím tvorilo 15 ľudí z Portugalska a ja. Pozrieť sa na nás prišli mnohé LGBTI+ kresťanské organizácie z iných krajín, napríklad zo Španielska (CRISMHOM), z Nemecka (Offenkatholisch) či Spojených štátov (DignityUSA).
23. 10. 2023
Pred odchodom na SDM do Lisabonu, som si nebola istá, či mám vôbec ísť. Mala som ísť sama medzi ľudí, ktorých nepoznám a každodenne čeliť reakciám, ktoré nemusia byť vždy pozitívne. Vnútri som však cítila, že nemám čo stratiť; že to síce bude boj, ale možno to niekto bude potrebovať počuť, možno nás niekto bude potrebovať vidieť, možno to predsa len bude stáť za to.
V prvý deň sme v Dúhovom centre vítali LGBTI+ kresťanské organizácie z celého sveta a bolo to veľmi príjemné, pretože k nám odvtedy chodila väčšina z nich každý deň. Mala som veľa povzbudivých rozhovorov, ktoré medzi nami vytvorili akúsi neviditeľnú dúhovú sieť naprieč celým svetom. Večer bola uvítacia omša, na ktorú sme išli – tak ako počas ostatných hlavných eventov – s dúhovými vlajkami a vlajkou Svetovej organizácie dúhových katolíkov. Všade davy ľudí, vlajky štátov, skupiny z farností, jednota naprieč svetom. Bolo krásne vidieť toľko kresťanov na jednom mieste spolu. Ako sme prechádali medzi ľuďmi, všimla som si aj nepríjemné pohľady naším smerom, hoci niektorí sa s nami chceli odfotiť od radosti. Neskôr počas omše zrazu niekto vybehol z davu, vytrhol nám vlajku z rúk a utekal preč. Dovtedy som sa v takomto dave kresťanov cítila pomerne bezpečne a konečne doma, no zrazu sme sa stretli s nenávisťou zoči-voči. O polhodiny nám niekto ukradol ďalšiu dúhovú vlajku, avšak veľa ľudí za nami prišlo a objímalo nás, čo bolo veľmi uzdravujúce.
Na druhý deň si jedna členka nášho tímu pripravila workshop o improvizačnom hraní, do ktorého sa zapojila iniciatíva Offenkatholisch – 8 mladých ľudí z Nemecka, ktorí chcú vniesť do katolíckej cirkvi prijatie pre LGBTI+ osoby. Neskôr sa Dúhové centrum nieslo v duchu intersekcionálneho zmýšľania počas diskusie s dvoma teologičkami, ktoré sa tejto problematike venujú. Na záver dňa sme mali tú česť ísť na večeru s americkým kňazom Jamesom Martinom, ktorý napísal knihu Budovanie mosta: Ako môžu katolícka cirkev a LGBT komunita vstúpiť do vzťahu rešpektu, súcitu a citlivosti.
Na tretí deň nikdy nezabudnem. Mali sme omšu pre LGBTI+ ľudí, ktorú odslúžili traja kňazi pôsobiaci v Španielsku a Portugalsku. Zázrakom bolo, že sme vôbec zohnali kostol, v ktorom sme mohli byť, pretože sa vyskytli rôzne komplikácie. Keď sme prišli do kostola, videla som v laviciach sedieť skupinu dvanástich mladých ľudí. Všetky ženy mali závoj a niektorí zo skupiny držali obrovské kríže. Boli to mladí portugalskí fašistickí katolíci. Začala som sa báť, pretože som mala mať svedectvo a nevedela som, čo spravia. Začali sme omšu chválami a oni sa začali takmer s krikom modliť. Kňaz nás privítal, oni však neprestávali. Mali sa modliť za uzdravenie. Bolo hrozné, že sa takéto niečo dialo v kostole počas omše. Veľmi nás to ranilo. Políciu sme oboznámili s tým, že sa takéto niečo môže udiať, takže do pätnástich minút prišli a odviedli ich von. Hneď nato som recitovala moju báseň, no v pozadí bolo počuť ich modlitby vonku pred kostolom. V tej chvíli nám všetkým tá báseň akoby hovorila zo srdca. Neskôr všetko stíchlo a my sme mohli v pokoji prežívať čas s Bohom, čo bolo nesmierne liečivé. Pred niekoľkými mesiacmi som v mojej farnosti na Slovensku napísala na papier prosbu za LGBTI+ ľudí, ktorá však nikdy neodznela. Dnes, na tejto omši v Portugalsku, bola väčšina prosieb smerovaná na pomoc queer ľuďom. Bol to moment vypočutia. Prežila som polovicu omše, na ktorej som sa cítila byť súčasťou cirkvi. Aspoň na pár minút som nemala pocit, že vyčnievam. Po tejto udalosti nás kontaktovalo vyše 15 národných a medzinárodných médií, ktoré s nami robili rozhovory.
Aktivity sme naposledy robili v piatok. Bol to štvrtý deň fungovania centra, počas ktorého sme sledovali film Wonderfully Made, LGBT+ and Religion. Po jeho skončení nasledoval priestor pre otázky a odpovede. Program bol nabitý po celý deň. Boli sme na ďalšom evente, kde kňaz, ktorý slúžil omšu v stredu, mal prednášku o tom, čo sa vlastne píše o homosexualite v Biblii.
Nastali posledné dva dni. V sobotu večer bola vigília, na ktorú sme sa davom predierali šiesti z nás s vlajkami. Čakala som neprijatie, ale nie až takéto: najprv nám v ceste začal brániť muž, ktorý na nás kričal biblické verše a veľmi nepríjemné slová a neskôr nám ľudia strhli vlajky. Riešili sme to s políciou, ktorá nás eskortovala na bezpečné miesto hneď pod pódiom. Noc sme strávili všetci spolu na obrovskej ploche v spacákoch. Jeden z mojich obľúbených momentov bolo nedeľné ráno, kedy nás zobudil farár s jeho DJ setom. Na mieste nás bolo jeden a pol milióna. Nasledovala vysielacia svätá omša, ktorú slúžil pápež František. Snažila som sa vychutnať si tú chvíľu a prežívať jeho slová. Hovoril, že všetci patria do cirkvi, ale nedokázala som to. Po tom, čo sa nám stalo, som už nemala chuť ani silu zdvihnúť dúhovú vlajku medzi kresťanmi. Avšak neskôr pápež povedal, že sa nemáme báť, Boh pôjde všade s nami. A tak som napokon odchádzala vyčerpaná, ale s pokojom v srdci.
Ak by som mala zhrnúť moju skúsenosť v Lisabone na Svetových dňoch mládeže, tak to bol ustavičný smiech cez slzy, pocit jednoty, ale zároveň aj strachu, keďže sme museli niekoľkokrát volať políciu. Vedela som, že šliapeme po veľmi tenkom ľade, bolo to bolestivé. No cítili sme, že Boh je na tejto ceste s nami a že nás ochráni. Pre mňa to malo zmysel a verím, že sme v ľuďoch zanechali vedomie, že aj dúhoví kresťania a kresťanky existujú.
Kika Buchelová
(Fotografie pochádzajú z albumu Kiky Buchelovej)